Je úplne jedno, kde sa zajatec svojho strachu nachádza. Jeho cela nemá východ a jeho situácia východisko. Strachom z toho, kým sme, si svoju celu nosíme neustále so sebou a jediný svet, ktorý nám tak zostáva, je svet našich predstáv o tom, aké by to bolo, keby…
Tanečné dielo Habibi problem rakúskej choreografky Helene Weinzierl bolo inšpirované skutočným príbehom dvoch iránskych gay tínedžerov a ich problémov s láskou, založených na jej neakceptovateľnej inakosti. Napriek tomu, že príbeh Mehdiho Kazemiho a jeho priateľa sa odohral už pred vyše desiatimi rokmi, jeho politický apel je, žiaľ, stále aktuálny. Slovenský choreograf Yuri Korec, ktorý bol spoluautorom a performerom pôvodnej verzie tohto diela, prezentuje nanovo vytvorenú tanečnú performance Habibi 2196-18 v kontexte otázky inakosti v našom regióne. Cez tému prenasledovania LGBTI komunít v autokratických režimoch pred nás stavia metaforu strachu z inakosti, z neznámeho a zdôrazňuje, že to, že nie sme odsúdení na život vo väzení, neznamená, že vonku sa nemôžeme cítiť neslobodne.
***
Nasledujúce hodnotenia k predstaveniu vznikli v rámci projektu Tanečná sezóna 2018/2019 – celoslovenský projekt analýz predstavení súčasného tanca a diskusií, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
O predstavení diskutovali: Jitka Pavlišová, Barbora Uríková, Michaela Pašteková, Katarína Cvečková, Maja Hriešik
Jitka
Je to re-enactment choreografie, která nás nutí uvažovat o tom, jaké jsou společné jevy/problémy roku 2008 a roku 2018, kdy se dílo znovu uvádí. Kam se posunula interpretace, jestli se zformovaly nějaké nové dispozitivy, které do díla vstupují v rámci společnosti ke konci druhé dekády 21. století.
Je to rekonstrukce vztahu dvou mužů, toho, co se jim stane, vykresluje dva odlišné osudy. Na Slovensku a v centrální Evropě lidé sice nejsou za svou sexuální orientaci ukamenováni, ale otázky xenofobie a nesnášenlivosti jsou zde v daleko skrytější, tekutější a paradoxně částečně i možná nebezpečnější formě. V současnosti se tento problém přesouvá více na problematiku transgender.
Moc fandím tomu, když se tanec v československém prostoru stává politickým; političnost fyzického projevu tanečníka je něco, co mě vždycky zajímá, hlavně jak se to, co je politické, uchopí mimo verbální kód.
Jeho výraz byl koncentrovaný, ale také rezignovaný. Tanečník působil, jako by věděl, co ho čeká, jako by ho někdo tahal, když ležel na palandě, když vstával. Byl precizní, ale jako by to nedělal on. Nebyl však loutkou, kterou někdo pohybuje seshora zvenčí, jím jako by popotahovali ze všech stran. Jako ve společnosti, ve které vás udá i vlastní soused. Může to přijít odkudkoliv.
Video a samotný pohyb Lukáše vytvářely vzájemnou distinkci. Videem se vyprávěl příběh druhého z páru, ale s jiným koncem. Zde bylo možné zvolit komiksovou formu vyprávění, která byla odlehčená (superhero + supervlastnosti při útěku), ale nevím, jestli nebyla moc doslovná. Až moc dávala kód sdělení, který jsem nepotřebovala. Nevytvářelo to syntézu s pohybovým materiálem, který byl ve své podstatě ale také velice přesný. Mnohem zásadnější než principy možné fabulace bylo to, jak se Lukáš proměňoval v pohybu z osvojených, každodenních, uniformních pohybů až k vysoce exponovanému pohybu vyjadřujícímu vzdor, ale i uvolnění, to, když se převlékal a mohl tančit. Prolínání uniformity a toho, kdy jsem v soukromí a můžu ventilovat emoce, to bylo pro mě daleko stěžejnější.
Barbora
Pozitívne vnímam uchopenie témy inakosti. Spracovanie je veľmi zaujímave v tom, koľko dielo má rokov, a že stále dokáže byť aktuálne. Veľmi dobre bola zvládnutá hra s priestorom, s konkrétnosťou nábytku, akú často nevídame v súčasnom tanci, ale zároveň aj to, ako sa s ním pracovalo, že ani raz tanečníkovi nestal v ceste. Tanečník pracoval s celým priestorom. Lukáša Zahyho som predtým nepoznala a prekvapilo ma, že je Slovák. Prekvapil ma koncentrovaným výrazom, uzavretým do seba, do priestoru izby. Pohyby boli veľmi presné, limitované, no napriek tomu ich vykonával uvoľnene. Akoby plával medzi jednotlivými prvkami priestoru. Bol skutočne skvelý a zároveň pôsobil tak mlado.
Repetitívnosť a jednoduchosť pohybových vzorcov udržiavala napätie a diváka v koncentrácii.
Michaela
Vzťah medzi videozáznamom a fyzickou akciou na javisku som vnímala ako vzťah dvoch mladých ľudí, jeden je zatknutý a druhý naopak uteká a nakoniec príde na slobodu. Úzkym formátom projekčného plátna projekcia evokuje väzenské okienko, ktoré je prierezom, kontaktom so zdanlivo slobodnejším priestorom. Hoci aj v ňom sa aktér nachádzal stále v behu a zápasil o slobodu, ale ten boj bol uchopený klipovo.
Bavil ma dialóg medzi videom a tancom. Niekedy sa spojenie nachádzalo v naratívnej linke inokedy bolo doslovné v spôsobe napájania princípov pohybu, napríklad, kde jeden skončil, druhý pokračoval, bol to neustály dialóg medzi obrazom a tým, čo je priamo na javisku. Bol to okrem toho aj duet tanečníka s väzenským zariadením.
Lukášova interpretácia sa vyznačovala úspornosťou prejavu, ktorú dokázal udržať celé predstavenie. Dominovala repetitívnosť, ktorú narušovalo iba občasné presakovanie niečoho zvnútra tanečníka, kedy sa Lukáš (resp. jeho postava) objavuje v celkom novej podobe, v expanzívnejšom, emotívnejšom prejave. Ale iba na okamih. Vzápäti prepínal chladne späť do uniformity.
Repetitívnosť a rozkladanie pohybu v tanci sa zrkadlili aj vo videu v cyklení niektorých scén, behu, úniku a zároveň v princípe scudzovania.
Hoci je to apelatívne predstavenie, účinkovalo na mňa aj ako čisto umelecká výpoveď.
Video bol aj nástroj, ktorý pomáhal, aby príbeh netlačil priveľmi na úzkosť, depresívnosť príbehu. Zároveň to robil úctivo, neprekročí mieru.
Habibi 2196-18 je dielom, ktoré môže vyprovokovať diskusiu, ale tá nie je nutná pre jeho pochopenie.
Katarína
Zaujímavý sa mi zdal kontrast medzi videom a tancom na javisku. U jedného, ktorý je uväznený, je pohyb viditeľne obmedzený, kým ten druhý na videu je v neustálom pohybe, na úteku za slobodou. Prevedenie videa a akčnosť až nerealistickosť scén navodzovali dojem, že ide len o sny, predstavy chlapca v cele o úteku jeho priateľa.
Striedanie videa a tanca sa však v istej chvíli javí na úkor choreografie, po istom čase tento pravidelný model môže pôsobiť únavne. Dodržané je však pravidlo, že vo vonkajšom svete je tých možností viacej, chlapec na úteku zažíva rôzne prekážky, je v rôznorodých prostrediach, kým ten v cele má stále len ten istý nábytok, oblečenie aj pohyby. Tento priestor sa stáva aj metaforou spútaného vnútra, akejkoľvek izby, v ktorej sa skrývame, kde sme dlhodobo zaseknutí.
Otvorenie priestoru sa deje len na šírku škáry a znovu sa zavrie. V týchto momentoch sa objavuje veľmi výrazné gesto tanečníka, či skôr séria pohybov, ktorá sa opakuje niekoľkokrát. Nedá sa jednoznačne interpretovať, k čomu odkazuje. Či je to niečo, čo musí spraviť, alebo je to symbol odmietnutia spolupráce a prezradenia svojho milenca. Čo sa týka samotnej choreografie v pamäti mi utkvela akási tekutosť pohybov Lukáša Záhoráka, chvíľami akoby sa zlieval po nábytku, topil sa.
Maja
Tému slobody vyjadrili cez princíp ne/slobody pohybu. Tá sa objavovala aj v tanci aj v projekcii, buď bol pohyb obmedzený, alebo naopak prehnaný, nadrozmerný, nemal reálne hranice. V priestore javiska chladne a nebezpečne pôsobiace kusy nábytku robili pohybu zvláštny rámec. Boli ako ostrá čiara, ktorá ho zastavuje. A naopak to, čo bolo v projekcii, bolo prehnane slobodné, nič ten pohyb nelimitovalo. Toto vnášalo do apelatívneho predstavenia istý humor, nadhľad, a zároveň to spôsobom rozprávania odkazovalo ku generácii, ktorej sa to deje, či skôr ich veku – že ide len o mladíkov, takmer deti, pre ktorých predstavivosť často siaha po superhrdinských archetypoch. Takže to neboli len martýri, ktorých prichytili, ako sa držia za ruku alebo sa bozkávajú, ale aj drzí chalani, v čom nám mohli byť sympatickí.
Zaujímavá sa mi zdala aj práca s časom. Pre tanečníka v cele akoby neexistoval, bol zacyklený a nič, čo bolo predtým, už neexistovalo. To, akí boli predtým, nám sprítomnilo video a zároveň ukazovali náznak slobodnej budúcnosti, no aj v ňom bolo akési zacyklenie, neustále utekanie, či stav bezčasu, čakania na novú hrozbu. Pôsobilo to veľmi stiesňujúco a kriticky – nenávisť ničí nielen to tu a teraz ale aj predstavu budúcnosti.
